Kvalita Made in Slovakia

Myslím že to bolo v roku 1987… bol som na strednej škole a dvaja spolužiaci chodili na tréningy softballu. Ja som vtedy hrával basketbal ale neodolal som a jednu sobotu som sa šiel pozrieť na ten americký šport, ktorému nikto nerozumel.

Bolo to ako keď stretnete osudovú lásku! Zamiloval som sa do tejto hry! A aj keď som na začiatku ešte neovládal všetky pravidlá táto hra ma očarila natoľko, že som jej stále ve

rný. Spomínal som softball aj keď je reč o baseballe. Rozdiel medzi týmito športami je vo veľkosti ihriska a lopty, s ktorou sa hrá. Ale princíp a pravidlá sú takmer rovnaké. Čo sa týka baseballu samotného ten som okúsil ako hráč (a zároveň aj ako rozhodca), keď sa nám podarilo na Slovensku založiť baseballovú ligu na začiatku 90. rokov minulého storočia.

A prečo hráč a zároveň rozhodca? Kedže sme boli priekopníkmi baseballu na Slovensku a všetci sme chceli hlavne hrávať a vyhrávať potrebovali sme ale aj rozhodcov, zapisovateľov a trénerov. Tak sme si dali podmieku, že každý kto chce hrávať by mal robiť aj jednu zo spomínaných činností. Učil som sa zapisovať a absolvoval som rozhodcovské školenie. No a v zápasoch, v ktorých naše družstvo nehralo som pomáhal ako rozhodca.

Ten zásadný asi v roku 1993. V tomto roku sa Slovensko zúčastnilo historicky prvýkrát ME a to v kategórii žiakov. Turnaj bol v Taliansku v mestách Livorno a Lucca a dostali sme aj pozvánku pre dvoch rozhodcov na školenie. Aspoň sme tomu tak rozumeli či skôr nerozumeli. Tak sme sa spolu s ďalším rozhodcom pridali k výprave. Aké bolo ale naše prekvapenie, keď sme zistili, že žiadne školenie, ale priamo rozhodovanie na ME! Dostali sme nejakú prvú výstroj a chytili sme sa šance. Priznám sa veľa podrobností si už nepamätám, ostala mi len jedna – rozhodca Jankovič vo finále! To bol asi moment, keď som sa naštartoval a začal sa viac dívať na baseballovú loptu z pozície rozhodcu.

Poviem vám svoj názor. Nie som odborník na tréning ani kaučovanie. Z môjho pohľadu je zásadným rozdielom členská základňa a s tým spojené zázemie tohto športu vo svete a u nás. U nás baseball nie veľmi rozšírený šport napriek tomu, že je to úžasná hra, ktorá dáva vyniknúť individualitám ako aj kolektívom. Vo svete sa väčšinou ľudia venujú baseballu po celý život. Dokážu sa ním živiť, podporovať ho či v rámci podpory svojich ratolestí alebo sponzorskou činnosťou svojich firiem, taktiež vo svete väčšinou nie je až taký problém podpora miestnych či regionálnych vlád alebo samospráv. Vo svete je podpora športu oveľa významnejšia a konkrétnejšia. U nás ľudia od baseballu odchádzajú (a to nie len od neho) možno preto lebo majú pocit, že ich „neuživí“. Vo svete je šport zamestnanie ako každé iné. U nás máme stále nejakú predstavu, že šport „je len tak popri zamestnaní“. Vrcholoví hráči sa ním živia a pre tých ostatných je tiež súčasť ich života aj keď majú inú prácu. Možno treba ešte tvrdšie pracovať a snažiť sa získavať podporu z rôznych zdrojov.

Musím povedať, že máme veľmi šikovných hráčov aj trénerov. Tam za svetom nezaostávame. Potrebujeme ich ale oveľa viac. V aktuálnom svetovom rebríčku je Slovensko na 36. mieste zo 70 krajín, ktoré v ňom figurujú. Asi to chce čas, aby sme mohli začať získavať výraznejšie úspechy aj na medzinárodnej scéne. Verím však, že pritiahneme ešte viac detí, ktoré sa zamilujú do baseballu.

V Európe takmer všetky. S baseballom dom nebol ešte vo Fínsku, Rusku či Pobaltských krajinách. Tak isto by som rád zavítal do Francúzska. Mimo starého kontinentu ma rozhodovanie zavialo za „veľkú mláku“ do USA a Kanady. Paradoxne v USA kolíske baseballu som rozhodoval iba jeden prípravný zápas v rámci školenia v roku 1994.

Na turnaji ako sú MS je o všetko postarane na vysokej úrovni. Denný program je jednoduchý: raňajky spolu s kolegami v hoteli… potom podľa času zápasu… príprava na zápas, ktorá spočíva v zbalení si výstroje a oblečenia, psychická príprava čo u mňa znamená úplne „odstrihnutie sa“ od pracovných či rodinných záležitostí v čase pred a počas konania zápasu. Dôležitou súčasťou je oblečenie a vystupovanie aj mimo ihriska – nazýva sa to profesionálny prístup. To zjednodušene znamená žiadne rifle alebo krátke nohavice, žiadne tenisky či sandále. Rozhodca je oficiálny predstaviteľ baseballu tak je povinný aj tak vystupovať. Na takomto turnaji veľmi tiež dôležité dodržať časové termíny pretože denne bolo 6 zápasov a každé zdržanie ovplyvňuje samozrejme ostatných.

Po príchode na ihrisko resp. najprv do šatne (jeden a pol hodiny pred zápasom) sa už každý pripravuje na zápas svojim obvyklým spôsobom. Počas prípravy v šatni sa komunikuje a preberú sa spoločne veci ako je pohyb po ihrisku, postavenie pri jednotlivých situáciách, rovnaké signály, pomocou ktorých sa dorozumievame ako rozhodcovia počas zápasu. Táto časť prípravy je obzvlášť dôležitá, ale občas aj náročná. Predstavte si, že každý zo 4 rozhodcov je z inej krajiny a používa iný jazyk. Práve preto dobrá znalosť angličtiny je obrovskou výhodou ako na ihrisku tak aj v príprave.

Desať minút pred začiatkom zápasu v sprievode ochranky vstupujú rozhodcovia na ihrisko. Nasleduje prezentácia tímov a rozhodcov. Hymny, konferencia medzi manažérmi a rozhodcami na domácej mete (pre menej zainteresovaných konferenciou sa nazýva rozhovor medzi rozhodcami a manažérmi družstiev ohľadom súpisiek, územných pravidiel či akýchkoľvek obmedzení pre konkrétny turnaj). To všetko sa udeje pred samotným zápasom. Po tom už vbehne na ihrisko domáci tím, ktorý sa krátko rozcvičí a nasleduje pokyn hlavného rozhodcu: „play ball!“ Tým sa začne samotná hra. Zápas obyčajne trvá dve a pol hodiny, niekedy aj viac. Keďže v baseballe neexistuje časové obmedzenie môže sa hrať aj vyše štyri hodiny. Po skončení zápasu sa rozhodcovia opäť v sprievode ochranky presunú do šatne a potom nasleduje pozápasové uvoľnenie. Oddych po zápase je veľmi individuálna záležitosť ale nemenej dôležitá. Obľúbené formy sú napr. sledovanie filmov, spoločná večera spojená s preberaním veselých historiek z rozhodcovského ale aj osobného života. Niekto sa rád prejde po meste alebo len tak po parku, ktorý bol hneď pri hoteli. Tiež k tomu patrí komunikácia s rodinou a priateľmi pomocou telefónu či počítača a na záver dňa kvalitný minimálne osemhodinový spánok. Obyčajný deň. Dalo by sa povedať pracovný deň ako každý iný. Keď si uvedomíte že príprava začína dve až tri hodiny pred zápasom, samotný zápas plus doprava trvá tri až päť hodín je to takmer osemhodinový „pracovný čas“. Na MS sa rozhoduje systémom 4 rozhodcov. Keďže nás bolo na turnaji 18 rozhodcov, každý deň mali šiesti z nás dva zápasy denne. Podobne ako to poznáme z našich súťaží, keď sa hrá dvojzápas.

Konkrétny vzor nemám. Snažím sa sledovať kolegov na ihrisku či už v spoločnom zápase alebo z tribúny. Tiež sa rozhodca môže veľa naučiť pozeraním videí alebo televíznych prenosov. Veľa sa o rozhodovaní rozprávame s kolegami či už cez mejly alebo chaty, no ale najlepšie je to po každom zápase či už v ligových súťažiach alebo na turnajoch. Riešime spolu situácie, ktoré sa nám stali alebo sme si ich pozreli na videu.

Stretol som sa na školeniach s rozhodcami z MLB – (najstaršia a najkvalitnejšia profesionálna baseballová súťaž) a môžem povedať, že sú to obyčajný ľudia, ktorí robia svoju prácu na najvyššej úrovni. Radi však poradia, usmernia či porozprávajú svoje zážitky.

Najlepšie prísť na ihrisko a skúsiť si to. Potom sa prihlásiť na školenie a začať na sebe pracovať. Najdôležitejšou vlastnosťou je vytrvalosť. To vás vždy „udrží v hre“ a posunie zase ďalej. Samozrejme sebareflexia a rýchle prijímanie informácií, schopnosť rýchlo a neustále sa učiť.

Na Slovensku sa snažíme urobiť aspoň jedno školenie pre rozhodcov za rok, a ak sa to nepodarí je tu možnosť v susednej Českej republike. Taktiež sú medzinárodné školenia či v Európe alebo pre tých zdatnejších aj v USA takzvané rozhodcovské školy.

Školenie však nie sú všetko. Najdôležitejšie je asi tá láska k tomuto športu. A potom je už jedno, z ktorej strany sa na baseballovú loptičku pozeráte…